Ľudia

Ľudia sú komplikované bytosti,
zlepené puzzle z rôznych obrázkov,
výsledok svojej tajnej minulosti,
zavretí v klietke bez okov.

Každý vo svojom vlastnom mračne,
nepoznáme ich pocity, ako by sme mali,
nevieme ich príbeh, kým rozprávať sa začne,
lebo keby áno, každého by sme milovali.

Svet je plný nenávisti, nepochopení,
ľudia sú zlí, ukazujeme prstom,
len keby sme vedeli o ich trápení,
pozdravíme ich inakším gestom.

Žijeme na nádhernej zemeguli,
no trpíme ranami z mladosti,
keby sme sa pravdu boli skôr dozvedeli,
užijeme si viacej radosti.

Aj ten najkrajší úsmev niekedy bolí,
odvaha je divadlo pri silnej neistote,
chceme byť len lepší akými sme boli,
ukryť tú dieru na našom plote.

Iba žiť, žiť tento život, ktorý sme dostali,
ja to náš údel, odmena, trest,
byť súčasťou vesmíru nad nami,
a to je predsa obrovská česť.

Byť nedokonalý a milovať nedokonalosti,
prijať všetky jazvy, časti nenávidené,
aj to škaredé, do zlomku kosti,
aby sme videli, aké je to nádherné.
Aké je to nádherné v skutočnosti...

Aj keď sme ranení, akí sme nádherní...

Ako nás stvorila matka príroda a naša vlastná mama...

Koľko lásky sme dostali od tých, čo pre nás potili krv...

Rozbitý džbán je umelecké dielo...

Mozaika je dielo z rozbitých častí...

A život je príbeh, ktorý stojí za to písať, kým sa pero neminie.