Nepoznáš ma

Myslíš si, ako vieš čítať ľudí. Veríš, že dokážeš odhadnúť, čo môže prebiehať v hlavách ostatných a niekedy si dokonca myslíš, že ti to dáva právo súdiť. Ale nepoznáš ma. Nevieš, na čo myslím, keď som potichu, ani ako tuho ľúbim, či ako bolestivo sa moje srdce láme. Nevidíš, ako plačem po nociach, nepočuješ, čo mi hovoria ostatní, ktorých stretávam a ak aj vidíš môj úsmev, nevieš, či je skutočný. Máš pocit, že vieš pochopiť človeka podľa jeho minulosti, ale tú nepoznáš a ak aj poznáš, vždy sa v nej toho ukrýva viac. Môžeš vidieť úspech, môžeš mi dokonca závidieť, no už si nevšimneš, že všetko si pýta svoju daň.

Môžem pôsobiť ako človek, ktorý nemá pocity, no v skutočnosti cítim všetky detaily veľmi intenzívne a živo. Trebárs sa tvárim, že som nedotknuteľná, ale vlastne iba čakám na objatie, ktoré nikdy neprichádza. Možno poviem, že chcem byť sama, ale iba preto, aby som videla, či niekto ostane. To, že nevešiam druhým na plecia svoje problémy, neznamená, že ich nemám a to, že ti ich nepoviem neznamená, že ti neverím. Možno som sa už tisíckrát pokúsila niečo povedať, ale nikdy to z mojich úst nevyliezlo.

A možno je to úplne inak. Môžeš ma vnímať ako úplne nevýraznú osobu, ktorá nemá žiaden život, ale realitou môže byť aj to, že po nociach snívam, sadím ruže, tancujem a spievam práve, keď ma nevidíš. Hrám na klavíri a nechávam sa unášať melódiou mojich prstov. Píšem, píšem si svoj vlastný životný príbeh, o akom sa nedočítaš v žiadnej knižnici. Ale ty nepoznáš ten príbeh, kde som jeho hlavnou postavou, poznáš len ten, kde si hlavným hrdinom ty (a je to tak úplne v poriadku).

Nepoznáš ma. Môžem byť tvoja kamarátka, dievča, ktoré vidíš každý deň v autobuse, tvoja susedka, bývalá spolužiačka, dcéra, alebo niekto, koho dokonca považuješ za svojho nepriateľa.

Možno si každý deň tajne želám, aby sa ku mne niekto prihovoril, prisadol, pozdravil. Možno práve ty. Ale ty tak nespravíš. Nepoznáš ma. Nevieš, kto som.

No možno to nie som iba ja, možnože viac ľudí prežíva to isté.