Neviditeľná

Obúvam si sýto-žlté gumáky,
zamykám za sebou bráničku,
v predpovedi hlásili pozor na mláky,
asi dnes vynechám rannú rozcvičku.

Hľadím do zeme, nedvíham zrak,
iba sa striedajú moje chodidlá,
ani neviem ako som sa stratila
a slnko sa skrylo za čierny mrak.

Nado mnou sa týčia skalnaté hory,
ľadový vietor sa horou ženie,
už sa šli domov ukryť všetky tvory,
iba ja som ostala sama, ponížene.

Hľadajú, hľadajú tie stratené mená,
pod nohami im praskajú papeky,
budú ich hľadať kľudne aj naveky,
iba ja som pre nich neviditeľná.

Dúfala som, že aj mňa raz budú hľadať,
keď vyjde na nebo sedemnásty mesiac,
no po iných, po iných budú pátrať,
miesto toho, kto to potrebuje najviac.

Studené blato mi zateká za ponožku,
tvár mi škriabu zvädnuté ruže,
bodajú ostro, silno ako nože,
keby mi niekto pomohol aspoň trošku.

Chcela som len objatie,
len jedno jediné,
pravé,
tuhé,
mať niečie ruky kolo pása,
plakať, kým mojim očiam dá sa,
pocítiť lásku a prijatie.
No nič také som, žiaľ, už nenašla,
to bolo ešte predtým, ako som odišla.

Bahno mi stúplo vyše očí,
už nikdy nebudú musieť vidieť bolesť,
ktorá ničí,
a ja sa zmením na les.

Obklopilo ma to celé ako nádor,
no vyrastie zo mňa mohutný javor,
budem mať korunu akej nikde inde niet,
hľadieť budem z výšky na tento svet.

Kľúč som stratila, dnu ma nepustia,
vyzúvam si celkom čierne gumáky,
no asi som mala dať na predpovede
a dávať si väčší pozor na mláky.