Prečo písať prózu

Hovorí sa, že cieľ je cesta a pri písaní to platí stonásobne. Či už človek píše do šuplíka, alebo pre širšie publikum, tvorivému procesu sa nevyhne. V nasledujúcich odstavcoch priblížim niekoľko krásnych miest, na ktoré človek počas písania narazí, ktorými sa môže nechať očariť, opiť, inšpirovať.

Prežívanie, cieľ, myšlienky

Ako autor zanietený do svojej tvorby som si veľmi rýchlo uvedomila, že príbehy nepíšem, ale aktívne žijem. Zvlášť, ak sa jedná o dlhodobý projekt. Počas prechádzky lesom, pred spaním, alebo aj uprostred rozhovoru s niekým, autorove myšlienky zablúdia do jeho vlastného sveta. Plánuje, predstavuje si, čo sa stane ďalej. Kým čitateľ knihu prečíta za pár dní, spisovateľ ju prežíva aj niekoľko mesiacov.

Vďaka tomu nemá čas rozmýšľať nad hlúposťami, neutápa sa v depresiách, nenudí sa... Hlava je dostatočne zamestnaná a navyše má cieľ. Blíži sa k dokončeniu diela, ktoré je preňho mimoriadne dôležité, každý deň má dôvod vstať ráno z postele, má zmysel – čo je pri hľadaní šťastia kľúčové. Nehovoriac o skvelom pocite, keď po hodinách driny svoje umelecké dielo dokončí a pustí do sveta.

Terapeutické účinky

Únik do vymyslených svetov nie je riešením a samozrejme by sme mali primárne žiť v prítomnej realite. Na druhú stranu, púšťanie našich myšlienok na papier nám pomáha pustiť, čo nás v hĺbke duše ťaží. Vieme sa na text pozrieť z nadhľadu a zistiť, čo o nás, ako o autorovi prezrádza. Nie je žiadnym tajomstvom, že píšeme práve to, čo cítime a čo je našim vlastným životom najbližšie. Pri takomto triedení myšlienok vieme nájsť riešenia na niektoré problémy a nachádzame spojenie s naším podvedomím, ktoré nám býva často vzdialené.

Rozhovor s minulým ja

Aj to najväčšie a najabsurdnejšie sci-fi sa dotýka reality a najmä autorovho vnútra. S odstupom času sa viem vrátiť ku svojim starým textom a spomenúť si, čo všetko som s nimi prežila; kým som bola, keď som ich písala a aké problémy ma vtedy trápili. Dokážem posúdiť, kam sa som sa posunula a prečítať si múdrosti, ktoré by mi teraz povedalo moje mladšie ja. Text sa stáva fotografiou duše.

Informácie

Myslím, že rozprávať o benefitoch pri rozvoji fantázie ani nemá zmysel, to si nech si každý domyslí aj sám. Okrem detskej predstavivosti sa však človek dozvie aj obrovské množstvo zaujímavých faktov. Kto by mal mať väčší všeobecný prehľad než samotný spisovateľ? Príbeh, či už zo sveta fantastického alebo reálneho, musí byť uveriteľný. A na to je niekedy potrebné robiť si výskumy, prieskumy, študovať a zisťovať informácie, ku ktorým sa bežný človek častokrát nedostane. Vedomosti o fungovaní sveta a základy psychológie (pri tvorbe postáv) by mali byť povinnou výbavou každého autora.

Výhovorka na všetko

Spisovateľ sa môže kohokoľvek spýtať čokoľvek. Bežný človek len s ťažkosťou vysvetlí prečo sa chce rozprávať s bývalými alkoholikmi, prečo študuje obdobie pätnásteho storočia, prečo sa zaujíma o fungovanie talianskej reštaurácie. Ale autor má výhovorku na všetko – som spisovateľ a robím si prieskum!

Vzťah k postavám

Musím priznať, že pri skladaní charakterov som sa do niektorých postáv jednoducho zamilovala. Nie je to ako vzťah matka – dieťa, ale tvorca – postava. Človek sleduje každý jeden krok hlavného hrdinu, pozná aj jeho najtajnejšie tajomstvá a naviguje ho počas celého jeho dobrodružstva.

Pre vytvorenie silnejšieho puta s postavou, odporúčam písať v 3-tej osobe a hlavne dať postave meno! Pri prvej osobe som mala tendenciu sa s postavou zlučovať (akoby som príbeh prežívala ja) a spomínaný "vzťah" teda nevznikol. Putu pomáha aj poznanie hrdinu od detstva a vzťah začína pripomínať spojenie život (alebo Boh) – ja.

Zamyslenie nad životom

Silný vzťah k mojim postavám ma vedie k uvažovaniu o živote rôznymi spôsobmi.

Prečo nútime svoje postavy trpieť, aj keď ich máme radi? Mohla by som im dať ten najkrajší bezstarostný život, ale namiesto toho moja milovaná postavička plače v posteli a ničomu nerozumie. Príbeh bez prekážok by nikoho veľmi nezaujal, nič by sa nenaučil, asi by ani nemal zmysel. A či to nie je rovnaké, ako keď my sami trpíme v našich bežných ľudských životoch?

Viete, aký je rozdiel medzi príbehom a životom? V živote sa všetko deje ako následok niečoho a v príbehu sa všetko deje pre niečo – z nejakého vyššieho dôvodu (zámeru autora). Aspoň s takou odpoveďou som sa raz stretla. No čo ak medzi príbehom a životom nie je taký veľký rozdiel a aj v realite sa všetko deje pre niečo – nielen ako následok?

A do tretice ešte jedna úvaha. Existuje osud? Nejaké "check-pointy" ktorým sa nedá vyhnúť? Určite sa vám už v živote niečo stalo, kde ste si povedali: "Muselo sa to stať." A presne to isté sledujeme aj v príbehoch. Nevieme, čo robí daná postava každý deň v roku od rána do večera, ale vieme to podstatné, to dané, ten... osud. Teoreticky si medzičasom, tam, kde nie sú slová môže robiť všetko, čo sa jej len uráči. No keď príde do napísaného momentu, nemá na výber.

Žiť pre príbeh

Čo keby sme skúsili žiť pre príbeh? Nerobiť veci, ktoré sú jednoduché, ale práve tie, ktoré sú zaujímavé a pootáčajú dej nášho života do iných rovín. Ako by sa náš život zmenil, keby sme žili preto, aby sme raz svojim vnúčatám mohli povedať ten najstrhujúcejší príbeh? Chceli by počuť, ako sme to dokázali, nie, ako sme sa báli.

Príbeh bez prekážok je predsa nudný a počítačovú hru treba hrať niekedy na "hard" aby nás bavila.

Na záver

Či už prejdete okolo spomínaných javov alebo nie, písanie stojí za to. Odporúčam venovať nejaký čas aj vlastnému denníku a skúsiť si napísať list do budúcnosti – vychádzajú odtiaľ samé pekné veci.

Na písaní je krásne, že nemá limity. Čokoľvek si človek predstaví sa môže stať, pravidlá neexistujú. Píšte od srdca, hlavne pre seba a "necenzurujte" svoju prácu v strachu zo spätnej väzby. Vtedy budete k zázrakom písania najbližšie.