Ružový spln

Nie je deň,
ale nie je ani noc,
oblaky sa menia na jahodovú cukrovú vatu,
do perín objímajú oblohu zo zamatu,
dvíha sa ružový tieň.

A tak mi pod ním prezraď,
všetky tvoje tajomstvá,
keď sa naše prsty prepletú,
kým máme tú česť postávať práve tu,
bez trestu,
v minúte bez času,
nekonečno padá na kolená.

A my pozeráme na obraz veľkého projektoru,
projekcia ružový spln v kine,
iba plátno je iné,
všetko sa mení na ružovú metaforu.

Nedá nám bdieť, nedá nám spať,
guľatý muzikant,
v súmračnom rúchu,
čo hrá na tichu,
muziku tichú,
bez dychu.

Naše pery sú príliš blízko,
príliš,
príliš horúce,
príliš vášnivé,
ale my sme nažive,
teda
iba ja.

Ty nie si.

Tvoje prsty sú hviezdny prach,
mesiac bledne,
chladne,
a tvoje pery len chladný vzduch večera,
si duch,
ktorého som si vysnila,
a už sa preč
poberá.