Autobus

Nastúpila do tmavomodrého autobusu a kúpila si zľavnený lístok na konečnú. Väčšina ľudí platila kartičkou, ale ona si stále kupovala lístky iba v hotovosti. Zdalo sa jej to jednoduchšie. Potom sa pobrala úplne dozadu a posadila na voľné miesto pri okne. Odkedy umrela Hana, nemala sa s kým porozprávať, a tak si zvykla cestovať sama. Kedysi sa počas cesty rozprávala, pýtala známych, čo nové, ako sa majú vnúčatá... No teraz? Za posledné roky si všimla v autobuse veľa nových ľudí, ale tí starí, zdá sa, už neboli. Ale aj napriek tomu sa naučila každú cestu si užiť, pozerať von oknom a sledovať, ako plynie krajina priamo pred jej očami. Veru, v takom veku bola pre ňu každá jazda požehnaním, lebo nikdy nevedela, ktorá bude tá posledná.

Autobus vyrazil zo sídliska a prechádzal okolo detského ihriska. Deti sa hrali, naháňali, smiali, ale aj si robili zle, doťahovali sa a bojovali o pozornosť rodičov. Za tie roky sa mnohokrát zmenilo, pribudli nové preliezky a staré sa zas dali preč. No pravda bola taká, že to ihrisko tam stálo už od nepamäti, aby bavilo deti. Starkej to vždy pripomínalo, ako sa tam hrávala s vnúčatami, keď boli ešte malé. No nielen s nimi, dokonca aj so svojimi vlastnými deťmi a keby zalovila v pamäti ešte viac, zistila by, že aj ona sama sa na ňom kedysi hrávala. Vtedy tam nebolo toľko preliezok, ale aj s tým čo mali, sa vedeli prebaviť.

Ihrisko sa však rýchlo stratilo z očí, ako autobus prešiel cez kruhový objazd a odbočil na druhom výjazde. O malú chvíľu prechádzal okolo základnej školy akurát v čase, kedy sa deti vracali domov. Na chrbtoch mali ťažké tašky plné učebníc a zošitov. Aj ona raz chodila do základnej školy, no mala to od domu omnoho ďalej, tá ktorú teraz videla tam v tej dobe ešte nestála. Ako väčšina detí, ani ona nemala školu v láske, no teraz, ako tam sedela v autobuse by dala všetko za to, aby tam mohla ísť aspoň na jeden, jedinký deň. Tie deti, ešte majú predsa celý svoj život pred sebou, hlávky plné snov a bláznivých nápadov. Ako keby ich nič na celom svete nedokázalo limitovať, ako keby im nikto nedokázal povedať, čo je možné a čo zase nie. Pre dieťa je možné úplne všetko.

Ako sa autobus blížil do centra mesta, minul aj evanjelické gymnázium. Bolo to presne to, na ktoré chodila. Pamätala si, ako tam bývala excelentnou študentkou, no keby tam prišla dnes, už by si ju nikto nepamätal. Možno by sa našla na nejakom zaprášenom table na chodbe, alebo v kabinete, no už by ju asi nikto nespoznal. A možno by jej ani nikto neveril, že kedysi bývala taká krásna. V ten deň, keď sa fotili, mala na sebe bielu blúzku a úplne novú stuhu do vlasov, ktorú si kupovala práve kvôli tejto fotografii. Bola sýtočervená rovnako, ako aj jej pery, no čiernobiela fotografia bohužiaľ túto krásu nedokázala zachytiť. Mala tmavé vlasy a svetlé oči, ktoré boli ako zrkadlo do jej duše. Na niekoho mohli pôsobiť až hypnoticky. Väčšinou sa smiala, no práve na tej fotografii vyzerala vážne, možno trochu zamyslene.

Možno práve vtedy rozmýšľala nad Jozefom, ktorého stretla v zime toho roku na vianočných trhoch. Tento Jozef jej vtedy veľmi často prechádzal hlavou, no ako sa tam vtedy objavil, tak aj zmizol. Možno už v tom čase už nejakú dievku mal, ktovie.

Autobus však pokračoval vo svojej ceste rovnako, ako aj babkine spomienky. Cez okno si na zlomok sekundy všimla luxusnú reštauráciu, no už málokto si pamätal, že kedysi to nebola reštaurácia. Bývala tam obuvnícka dielňa, do ktorej si toho osudného dňa šla dať urobiť topánky. A tam ju očaril obuvník Matej, ktorý jej ušil nádherné kapce na mieru. A keďže vtedy mladá a trochu zasnívaná Anna ho chcela vidieť znova, vždy našla nejakú nedokonalosť na svojich topánkach, aby tam mohla opäť ísť a aby sa mohla dívať, ako on tie topánky opravuje. A ak tam aj chyba nebola, tak si ju vyrobila sama.

Veľa peňazí však takýmto spôsobom neutratila, obuvník Matej jej topánky rád opravil zadarmo, však bol z nej celkom unesený. Netrvalo teda dlho, kým sa začali stretávať aj mimo obuvníckej dielne a potom už ani netrvalo dlho, kým sa zobrali. Ich svadba bola skromná, ale pekná, brali sa v kostole a široko-ďaleko nebolo krajšej nevesty.

Autobus zastavil a na malú chvíľu vyrušil starkú od spomienok. Zastavil celkom neplánovane, aby pustil cez cestu rodinu s deťmi. Aj ona s Matejom mali malé deti – najstaršieho Peťka, potom Vladka a najmladšiu Milku. Deti vtedy veľa pomáhali v domácnosti a za odmenu im potom kupovali sladkosti, alebo chodili na výlety slovenskou prírodou. No z detí sa zrazu stali dospelí, a ako mávnutím čarovného prútika už mali aj deti vlastné.

Všetko sa to stalo tak rýchlo, ako keby celý život bol len jeden nádych a výdych. A zrazu bol fuč, ostali iba spomienky, a čo kedysi bolo normálne sa zrazu stalo starými dobrými časmi. Ubehlo to presne tak rýchlo, ako aj tá cesta autobusom, ktorý sa ocitol na konečnej.

Starká vystúpila a podpierajúc sa paličkou si to zamierila rovno na cintorín. Zo svojej širokej tašky vybrala kvety a položila ich na hrob svojich rodičov. Už dlho tam odpočívajú v pokoji, nech im je zem ľahká. Aj ich mená vytesané do kameňa sa snažili vnuknúť starej žene ďalšie spomienky, no tá iba prešla pár krokov na miesto, kde bola pochovaná jej sestra. Boli len dve, a hoci si v detstve natoľko nerozumeli, v dospelosti si začali veľmi vážiť jedna druhú. Spomenula si aj na svojich starých rodičov, ich hroby už boli poznačené časom, no mená sa stále dali čítať. Síce neboli v jej živote tak dlho, ako by si priala, no dali jej dosť zážitkov, na ktoré mohla spomínať.

Potom vybrala z tašky poslednú kyticu. Boli to ruže aké jej Matej kúpil, keď ju pozval prvýkrát na tancovačku. No tieto boli preňho, lebo aj on už ležal v zemi. S ním mala najviac spomienok a považovala ho za najväčší poklad, aký jej mohol do života prísť. Ako položila ruže na studený kameň, trochu sa pousmiala na náznak vďaky, no tiež nemohla zabrániť drobnej slze, ktorá sa jej skotúľala po tvári.

Napokon sa posadila na lavičku a ešte chvíľu pozerala na miesta, kde ležali jej predkovia. Ako jediná z nich sa dožila stovky. V jej veku bolo iba otázkou času, kedy sa k nim pridá a bude odpočívať v pokoji po boku svojho muža. No po tom všetkom, už bola so životom aj so smrťou zmierená. Trpezlivo čakala na deň svojho konca a zároveň ďakovala za každý jeden deň.