Bedminton

Poď si so mnou zahrať bedminton. Nemusíš mi hovoriť, ako sa voláš, koľko máš rokov, či odkiaľ pochádzaš. Nemusím vedieť o tebe vôbec nič. Dokonca ani nemusím poznať tvoj hlas. Zahráme si hru bez slov, bez pravidiel, bez bodovania, takú, kde chyby nemajú žiadnu váhu. Počíta sa iba zábava, počíta sa prítomný okamih a naša prítomnosť. Chcem ťa vidieť, ale je mi úplne jedno, ako vyzeráš. Nevadí, ak to hrať nevieš, ani ja. Naučíme sa. Predsa to nemôže byť také ťažké, ale budem ťa tam potrebovať. Človek sa sám takú hru nenaučí.

Môžeme sledovať, s akou ľahkosťou košíček sviští vzduchom. Spravodlivo. Raz na jednu a potom na druhú stranu. Nevadí ak spadne na zem, vždy sa má kto poň skloniť a zodvihnúť ho. Pri jeho pozorovaní si ma takmer nevšimneš, nebude záležať na tom, kto som ja, či kto si ty. Navrhujem hrať podvečer na prašnej ceste pri mojom dome. Vtedy ani nefúka, ani slnko nesvieti priamo do očí. S radosťou ti budem robiť spoločnosť tak dlho, kým mi tmavnúce nebo dovolí vidieť biely košíček. Alebo len tak dlho, ako budeš chcieť. Ak ti to nevyhovuje, môžeme sa dohodnúť na inom dni, inom mieste, inom živote... Ale ja by som úplne najradšej začala už dnes. A ak nie dnes, potom zajtra.

Momenty sú prchavé a zároveň večné, avšak hry majú aj začiatok a majú aj koniec. Raz sa naše ruky vysilia a košíček ostane v niečej dlani. Možno v mojej, možno v tvojej, ktovie. Za celú hru nebude vyrieknuté jediné slovo, no sľubujem, že potom už nebudeme cudzinci. Staneme sa kamarátmi, ktorí sa možno rozídu a možno vrátia na tú prašnú cestu ešte raz. Možno sa tam budú vracať aj každý večer. Budem ťa tam vyčkávať, či prídeš, alebo neprídeš. Možnože sa tam zjaví niekto iný. Ale už niečo málo o sebe vedieť budeme. Každé duo hrá inak. Nejaké horizontálne, iné vertikálne, jedno sa nabehá a iné ani z miesta nepohne. No asi to bude niečo medzi. Niečo presne medzi mnou a tebou, medzi dvoma okoloidúcimi bez mena.

Tak ja teda na teba počkám.

A ak mi odpustíš drobné porušenie pravidiel, dovolím si opýtať sa...

Ako sa voláš?