Harmónia

Počujem tvoje husle, ako hrajú do ticha, ako sa chvejú struny, kým ich sláčik ladne hladí. Je taký neistý, bojí sa, že urobí chybu, že prečíta nejakú notu nesprávne. No kto povedal, že musí hrať podľa predpísaných skladieb? Predsa len by mohol hrať trochu svižnejšie, radostnejšie, tak akurát do tanca. Hádam ani nijaká nota nemôže byť zahratá nesprávne na takom vznešenom nástroji.

Tvoja melódia je môjmu srdcu najbližšia, ako mi preniká do ušných bubienkov a obohacuje moju krehkú dušu. Kiež by som len bola jej súčasťou. Nechaj ma, aby som bola tvoje piano. Dovoľ mojim bielym a čiernym klávesom zahrať všetky oktávy, ktoré doplnia tvoj rytmus. Budeme spolu tancovať a spievať.

Prosím, neprestávaj hrať. Nepovažuj moje tóny, ako náplasť na ticho, ktorá stačí. Nestačí. Bez teba nikdy nestačí. Bez tvojich huslí som iba obyčajná klaviatúra, akých je na svete až príliš mnoho, aby ju niekto zbadal a nech sa snažím akokoľvek, nech si aj prsty do krvi zoderiem, nikdy nezahrám symfóniu, ktorú dokážu zahrať len dvaja. Z umeleckého i praktického hľadiska je to nemožné.

Budem však hrať kým len môžem – pre teba aj pre mňa, pri minulosť i budúcnosť, pre život aj za hrob. Budem. Ale čo ak sa moje srdce zaobalí do tvrdého kameňa? Čo ak moje prsty zamrznú a nebudú už mať silu hrať dostatočne nahlas? Budeš stále hrať pre mňa? Položíš svoje prsty na tie moje, aby oživili umierajúce piano? Neprestaneš hrať, ani keby som už ja sama nevládala pre teba? Veď ja by som sa isto opäť k melódii vrátila, no počkal by si kým sa tak stane? Alebo by si si našiel nový nástroj, ktorý komplimentuje tvoje struny viac?

Ja by som tvoje vážené miesto v mojom orchestri nikdy nevymenila za iný nástroj, aj keby mal hlas zo zlata.

Vieš, sme od seba úplne odlišní, vytesaní z iného druhu dreva a obdarení úplne inou farbou zvuku. No iba dva odlišné nástroje sa vedia naučiť dokonale dopĺňať a vytvoriť tak neopakovateľnú harmóniu.

Hraj.