Jar

Srdce z ľadu sa konečne topí,
úsmev zdobí zvráskanú tvár,
miznú tie najtuhšie snehové stopy,
prichádza radosť, prichádza jar.

Keď zavriem oči, počujem kvitnúť kvety,
vtáčiky spievajú na tisíc míľ,
konečne vidím sny lesných víl,
a ten najkrajší spev – smiech malých detí.

Roztopil sa prameň, pijem zo zlatej čaše,
chutí ako najkrajšie spomienky naše,
ako cukor z koláča od starej mamy,
ešte veľa jarí nech prežije s nami.

Dvíham ruky nad hlavu, tam rastú zelené listy,
dotýkam sa, dotýkam všetkého, čo je živé,
voda ako čas preteká medzi moje prsty,
a predsa bude iná po mojom vplyve.

Pracovité včielky sadajú na prvé lupene,
odeté do čierno-žltého plášťa,
zlákala ich vôňa zlatého dažďa,
ja ležím na tráve a pohltila ma úplne.

Otváram viečka a vidím modrú farbu,
lietadlá v diaľke čiary na ňu čarbú,
a ja by som z nej iba tú jasnosť pila,
by som sa v tej modrej celkom utopila.

Teplý vánok mi zapletá vlasy,
pripomína mi, ako ich plietla moja mama,
vracia mi spomienky na staré časy,
keď som bola dieťa, ešte nie dáma.

No, keď sa tým drobcom pozriem do očí,
sú ako mesiačiky, dvihnuté úsmevom,
ešte nezabudli žiť vo svete veselom,
hádam ich nikto z cesty nestočí.

Ďakujem, ďakujem za každú jednu jar,
dostala som totiž ten najvzácnejší dar,
od mojich predkov, rodičov, zeme,
žiť, žiť naplno, kým nezomrieme.