Zima

Padá sneh, no ešte som si nedala rukavice,
je ticho, no vietor po chvíli zavanie,
vločka sa chveje a trbliece,
ako mi pristáva do dlane.

Je plná elegancie, krehká a nežná,
no mizne rýchlo, roztápa sa,
stráca sa jej sila, krása,
zrazu je preč dievčinka snežná.

Nadýchnem sa a mráz ma pichá do nosa,
a ja hľadám nové múzy,
kým mi na tvári zamŕzajú slzy,
líca mám červené, no nečervenám sa.

Záveje sú biele, no tma prichádza skôr,
aj napriek tomu je čierna,
a ja stojím ako prikovaná,
dole, pod lampou.

Svieti jasne, ale nezohrieva,
ani nepripomína dotyk teplej ruky,
iba pribúda chladný prášok múky,
a ani chýru po tlkote horiaceho dreva.

Aj tak radšej počujem tep horúceho srdca,
ktoré roztápa ľad zo svojej hrude,
hádam sa dočkám a teplo raz bude,
keď skončí zima srdcervúca.

Idem a nechávam v snehu stopy,
domov sa dostanem časom,
ak pôjdem za svojím hlasom,
a láska ten cencúľ roztopí.