Možno

Možnože dýchať znamená žiť,
možno vidieť znamená oči zažmúriť,
možno vnímať znamená byť teraz a tu,
možnože aj čierna má širokú paletu.

Vzduchom sa rozlieva vôňa živice,
papraď zmáčaná rannou rosou,
do ktorej stúpime nohou bosou,
štruktúra dreva, ktorá nemá hranice.

Konáre kríkov sa splietajú do vlasov,
počuť len húkanie strážkyň sov,
sladkosť malín, ktoré sa kladú do pusy,
nepozná ten, kto ich neskúsi.

Vzduch chladne, ako les sa mení na horu,
človek malý by sa sám aj bál,
bez ochrany tvrdých pevných skál,
ktoré dávajú kyslíku jedinečnú arómu.

Tá sa len zvýrazní a stratí štíty,
keď vstúpime do sveta, kde žijú stalagmity,
kde liečenie sa stáva veľmi nádejné,
a slová sa strácajú v hlbokej ozvene.

A keď odtiaľ vylezieš na svetlo sveta,
lúku plnú púpav a štvorlístkov,
kde je kvetov viac, ako ľudských snov,
pochopíš všetky kúzla leta.

Lúče slnka, ktoré ti bozkajú tvár,
bzukot včiel a medovar,
pohladenie svižného vánku,
zaspieva ti uspávanku.

Keď sa potom zmráka a vylezú súhvezdia,
odrazu je atmosféra príjemne svieža,
nechaj svoje svaly, nech pokojne ležia,
čo ich čaká, to ešte nevedia.

Možnože to je všetko, čo človeku stačí,
možno moment prežitý, viac sa srdcu páči,
možno sme stratili zámku od nášho kľúča,
možnože chýba dotyk slnečného lúča.