Na zelenej lúke

Stojím na kopci, na zelenej lúke,
obálku pre teba držím v pravej ruke,
vietor fučí a duní ako bubny,
prosím, môj drahý, nikdy nezabudni.

Mračná sa schádzajú, len nado mnou je lúč,
ak túžiš ostať, tak sa nerozlúč,
hoc je nebo čierne, stále nádej mám,
nedovolím nikdy aby's ostal sám.

Volám a volám tvoje meno do diaľ,
možnože sa ozve práve tvoj hlas odtiaľ,
hádam mi ťa vráti letná ozvena,
ak je naša láska nám dvom súdená.

Kilometre, míle dávno nerátam,
odkedy tu stojím a ty zas žiješ tam,
naše puto nám však nikto nevezme,
predsa len my vieme kým skutočne sme.

Už mi vietor trhá obálku preč z rúk,
bola tu, už nie je, nenarobí hluk,
za tebou si cestu smelo prerazí,
ani severák jej cestu nezmrazí.

Ukryla som do nej svojho srdca kus,
objatí za tucet, aspoň stovku pús,
lúče môjho rána, žiaru nočných hviezd,
nemusíš už spávať s čiernou nocou bez.

Ak ti bude clivo, nečítaj len list,
kúp si nové boty, za mnou môžeš prísť,
a ak pritom stratíš celú svoju reč,
nepustím ťa znovu, nepustím ťa preč.

Budeme na kopci, na zelenej lúke,
chytíme sa pevne, držať ruka v ruke,
roztopím sa z teba ako taký vosk,
keď priblížiš sa ku mne a splynieme v bozk.