O písaní a milovaní

Narodila som sa pre dve veci: aby som mohla písať a aby som mohla milovať.

Písať o ľuďoch, s ktorými mám kratšiu či dlhšiu spoločnú cestu; o tých, ktorí mi ju skrížili, aby ma rozosmiali, či rozplakali; o tých, ktorí ma očarili, keď som ich zazrela kútikom oka; i o tých, ktorých som nikdy nestretla; ba aj o tých, ktorých nikto nikdy nestretne, pretože sú vymyslení a nielen o nich písať, ale aj písať pre nich a so všetkým, čo v sebe nesú ich milovať.

A potom takisto milovať život. Milovať zarosené rána a večery s horúcim kakaom v ruke; milovať dlhé rozhovory so známymi i neznámymi; nekonečné prechádzky v prírode; snívanie pri hviezdach a vieru v nádej a dobro v ľudskosti.

Aká by len bola škoda na to všetko zabudnúť. A tak nemám na výber, musím chytiť do ruky pero a papier, musím o tom všetkom napísať. Zaznamenať, zvečniť, i keď iba na okamih.

A možno sa raz niekto zamiluje do mojich slov tak, ako som sa ja zamilovala do písania a uvidí cez ne život trošku inak. Možno trošku rozbásnenejšie, naivnejšie, krajšie... Možno nielen do slov.

Ja však neprestanem. Budem písať, aj keď nebude o čom a milovať, aj keď nebude koho. Lebo vždy sa niečo nájde, niečo hodné zapamätania. Aspoň na chvíľu. Aby aspoň na chvíľu bola váha sveta o čosi ľahšia a západ slnka o čosi farebnejší. A ak bude medzi slovami príliš veľa ticha, tak iba preto, aby neprehlušili spev slávikov.

Možno preto sa slová nikdy neminú. Lebo svet je až príliš krásny a veľkolepý na to, aby sa zmestil do niekoľkých viet. Aj keby ich malo byť tisíc, milión, kvingintilión...

A preto to písanie, preto ten svet, tých dobrých ľudí tak veľmi milujem.