Oči zo skla

K ostriu črepín bola som raz blízko,
no už si nespomínam na ten deň,
kedy slnko oblieklo si tieň,
kedy sa mi oči zmenili na sklo.

Kedy sa mi pod hviezdami leskli,
kedy sa v nich mihotali blesky,
kedy si našli cestu do ľudí,
ale sklo je priehľadné – nikto ho nevidí.

Stále sa rada prechádzam v daždi,
po osamelej ulici,
pre studené pohladenie po líci,
čo ma tak príjemne dráždi.

A ako ma chlad pomaly bozká,
zbadám ďalšie oči – tiež sú zo skla,
vravia, čo sa stalo, prečo sú také,
vravia, že osudy sú krivolaké.

A sklo je krehké, sklo reže,
svojou ostrou hranou hrozí mi,
najradšej by som ho rozpustila slzami,
ticho, láskavo i nežne.

Chcela by som potiahnuť niť v steh,
zošiť každý srdca bôľ,
odplaviť preč starú soľ,
vrátiť smutným viečkam smiech.

K mnohým očiam bola som raz blízko,
no už si nespomínam na ten deň,
kedy slnko oblieklo si tieň,
kedy sa tie oči zmenili na sklo.