Osamelý svet

Ahoj,

prihováram sa ti,

drahý môj.

A pýtam sa ťa, či tento svet stal sa osamelým,

či ostal iba prázdnym, hluchonemým,

či keby odídem, niekto by ma čakal,

alebo len vlastné dni si večne rátal.

Je to zvláštne, ako máme všetko,

všetky sny našich predkov sa stali,

stalo sa to tak rýchlo a krátko,

nekrátke rady sme na mäso stáli.

Človek sa až cíti vinný, keď je nešťastný,

veď predsa aký by len mal na to dôvod,

keď tento svet je taký vyspelý a úžasný.

Len nikto nám nedal ku nemu návod.

No za peniaze si šťastie nekúpiš,

nekúpiš lásku, nekúpiš rodinu,

nekúpiš priateľa, nekúpiš maminu,

nič, ani zdravie nekúpiš.

Iba zbytočne niekam zablúdiš.

A pritom všetko, čo človek chce je dotyk:

pusa na dobrú noc,

nárok na darčeky bez Vianoc,

vrelé objatie, ktoré vylieči slzy,

úprimný úsmev pomedzi fúzy,

a držať sa za ruky, keď je vonku mráz,

prežiť dobro dokola, znova a zas.

A tak si ti prihováram opäť,

moja láska,

a pýtam sa,

či v tomto svete prežiť nejak nedá sa,

či budeme sa držať a budeme smelí,

či dokážeme spraviť tento svet

menej osamelý.