Pozvánka do amatérskeho divadelného sveta

Počas môjho pôsobenia v detskom divadelnom súbore sa divadlo stalo jednou z mojich veľkých lások a hoci už nehrám, nikdy ma úplne neopustilo. Urobilo zo mňa človeka, ktorým som dnes a odhalilo mi svet, o ktorom by som inak ani len netušila. Svet, ktorý si človek zamiluje.

Sály bývajú niekedy poloprázdne a je to obrovská škoda, akoby ľudia ani nevedeli, že na scéne sa deje niečo neopakovateľné. V nasledujúcich odsekoch sa pokúsim zvýšiť povedomie o ochotníckom divadle a možno aj niekoho nalákať na predstavenie.

Pozrieme sa postupne do hľadiska, na javisko a napokon do zákulisia.

Hľadisko

Z mojich skúseností väčšinu publika tvoria dôchodcovia a staršie ročníky, takže mladý človek môže rýchlo získať pocit, že do sály nepatrí. To však nie je pravda! Na dobrej komédii sa zasmeje každý, dokonca aj deťom sa predstavenia páčia (môžu byť aj predstavenia 15+, bývajú neškodné, ale deti by im asi nerozumeli).

Ak ste už niekedy na predstavení boli, určite nemusím vysvetľovať, že je to úplne iné ako film. Divadlo je o zážitku, o užívaní si prítomného okamihu a zabúdaní na vonkajší svet. Aj preto sa (na rozdiel od kina) odporúča sedieť hneď v prvej rade. Divák má pocit, že je súčasťou.

A ako sa na také predstavenie dostať? V prvom rade treba vedieť, že nejaké vôbec existuje. Dá sa to odsledovať na Facebooku, alebo sa len zastaviť a prečítať si pár plagátov. Väčšinou ich nájdete na obecných úradoch, keďže tam sa aj predstavenia odohrávajú. Aké súbory sa nachádzajú vo vašom okolí, môžete zistiť tu.

Cena takéhoto predstavenia sa pohybuje okolo 5 € za celý lístok a dĺžku počítajte na 1 – 2 hodiny. Na začiatok odporúčam komédie, keďže tam sa človek zabaví a odchádza s dobrou náladou. Neraz som na predstavení plakala od smiechu a herecké výkony sú na nerozoznanie od profesionálov. Ochotníci nehrajú pre peniaze, ale pre radosť, ktorú je cítiť.

Do pozornosti dávam aj festival Scénická žatva, ktorý sa každoročne koná v Martine koncom augusta. Práve tam sa stretnú tie najúspešnejšie súbory (víťazi súťaží) a za deň je možné vidieť aj 7 predstavení. Tu už býva obsadenie aj obecenstvo mladšie a namiesto komédií čakajte skôr umelecké zámery a hlboké myšlienky.

A ako byť dobrým divákom? Slušne sa obliecť, schovať a vypnúť mobil, dávať pozor, smiať sa (keď je to vhodné), tlieskať. A najmä neopúšťať miestnosť uprostred predstavenia, nič horšie hádam ani nepoznám. Páčila sa scéna uprostred predstavenia? Aj tam je tlieskanie dovolené. No a potlesk na záver býva vždy najväčší. Počet klaňačiek ukazuje, ako veľmi sa predstavenie páčilo a postaviť sa počas potlesku je tiež veľmi pekné gesto.

Javisko

Keď herec stojí na javisku, stres už väčšinou necíti. Nie je sebou, je postavou, ktorú stvárňuje a ktorú veľmi dobre pozná. Text odrapotal na skúškach už nespočetnekrát a aj napriek tomu sa môže stať, že mu nejaká vetička vypadne. Ale divák nemá šancu také niečo rozpoznať. Buď príde na rad našepkávač alebo improvizácia a ide sa ďalej.

Správny divadelný súbor by mal byť zohratý a herci jeden druhého podržia, "zachránia". Sama si veľmi dobre pamätám, ako sme hrali. Ako jedna duša.

No prečo by to niekto robil? Prečo by niekto dobrovoľne strávil hodiny skúšaním a potom sa stresoval pred predstavením? Na javisku totiž prichádza tá najväčšia odmena a tie najlepšie pocity, aké si len divadelník môže priať. Keď sa diváci usmievajú, smejú, tlieskajú, keď donútia hercov urobiť tri klaňačky a potom rozprávajú, aké to bolo skvelé.

No a na javisko vedie cesta jedine zo zákulisia.

Zákulisie

V zákulisí sa deje všeličo. Pravidelné skúšky, stresy pred predstavením, zážitky. Skúška sa koná pravidelne, asi raz týždenne, no môže sa to upraviť podľa potreby. Začína dychovou a hlasovou rozcvičkou (keď sa všetci dorozprávajú) a človek sa rýchlo stane expertom napríklad na také jazykolamy.

Jednou z najkrajších vecí je, ako každý vkladá do hry niečo svoje. Jedna replika má neobmedzené možnosti, ako sa dá povedať, či pohybovo spracovať. Je však nesmierne dôležité, aby na skúšky chodili všetci (alebo aspoň všetci, ktorých sa daná skúška týka). Divadlo je predovšetkým tímová práca a chýbajúci herci vedia narobiť šarapatu.

Súbor má aj určité náklady, no keď sa raz vyriešia priestory, rekvizity a kostýmy už sú najmenej. Pri týchto položkách, samozrejme, záleží aj od hry, no fantázii sa medze nekladnú. Keď sa zídu kreatívni a šikovní ľudia, donútia vás vidieť aj to, čo na javisku v skutočnosti nie je. A vy? Vy im to veríte.

No a ako sa dostať do takého zákulisia a nechať sa tou atmosférou úplne pohltiť? Existujú konkurzy, ale tie sú pri takýchto súboroch raritou. Odporúčam priamo osloviť súbor a spýtať sa. Ďalej sa môžete zaujímať aj o rôzne workshopy, alebo dobrovoľníčiť na divadelných festivaloch.

Divadlo by sa dalo predpísať ako liek – liek na sebavedomie, schopnosť spolupráce a najmä dobrú náladu. Pozor! Je to na vlastné riziko! Lebo čo ak vám náhodou zmení život?

Aj napriek všetkým výhodám, ktoré som tu spomenula, divadlo nie je pre každého. A je to úplne v poriadku! Stojí však za to, dať mu šancu a otvoriť sa možnosti, že by sa skutočne mohlo páčiť. Či už v hľadisku alebo na javisku. No nemusí. Nie každé predstavenie človeku sadne, nie každé spracovanie, nie každý žáner, takže netreba hádzať všetkých do jedného vreca. Možno niekto radšej uprednostní profesionálov a známe mestské divadlá.

No jedno isté. Keď sa raz človek zamiluje, bude sa na predstavenia vracať znova a znova a znova...