Žehlenie

Na hromade je pohádzaná pokrčená bielizeň všetkého druhu a farieb. Je neusporiadaná, náhodná. Hovorí sa, že vesmír prirodzene smeruje stále k väčšiemu chaosu a neporiadku, no ja dokážem ísť proti jeho vôli a všetky tie kusy oblečenia vyžehliť a dôsledne poskladať. Pustím si hudbu, aby som sa dostala do nálady a vyberám z kopy prvé tričko, ktoré pokladám na dosku. Mám čas, nikam sa neponáhľam, som tam iba ja a moje myšlienky.

Rozpálená žehlička pomaly zasyčí na pokrčenom rukáve a jeho zvráskavená textúra je odrazu hladká po ranej mladosti. Všímam si, ako každá tá tenučká nitka zapadá na svoje miesto a splýva s pokojnou hladinou. Všetky veľké vlny klesli a zrovnali sa na jednu dokonalú úroveň. Prejdem rukou po jemnom, ešte voňavom povrchu, ktorý mi pripomína lupene krehučkých kvetov. Bude sa mi v nich dobre snívať, tancovať aj žiť.

Venujem tričku určitú starostlivosť, no hneď, ako som hotová, je čas uložiť ho na odkladacie miesto a pustiť sa do béžového svetra. Ten netreba toľko žehliť, je hrubý, odolný, vždy chráni moje telo pred vonkajším mrazom. Pred tým vnútorným však nie. Prezerám si jeho prednú stranu a vidím, že po mokrých fliačikoch, ktoré som doň vyplakala, niet ani stopy. Zmizli, stratili sa už počas prania, hoci boli vsiaknuté hlboko. Teda aspoň tak sa mi to vtedy zdalo. Nezabúdam, ale zato sveter je ako nový, nedotknutý minulými emóciami.

Prichádzajú na rad indigové šaty, ktoré údajne podčiarkujú moju múdrosť a tajomnosť. Žehlím ich prevrátené naruby a snažím sa nájsť pre ne tú správnu techniku. Je to výzva, ale definitívne stojí zato. Žehlička hladí ich boky rovnako nežne, ako jeho ruky, keď sme spolu tú noc tancovali. Rukávy chýbajú, táto časť je v praxi doplnená mojimi vlastnými plieckami. Nie sú dokonalé, ale cítia toho viac, než by cítili, keby boli zahalené. Oblečenie nebýva nasiaknuté iba potom a slzami, ale aj spomienkami. Už ich budem mať s tou nocou navždy spojené a prajem si, aby som sa cítila tak, ako vtedy vždy, keď si ich oblečiem.

Vyberám z kopy čierne rifle a ako ich pripravujem, v ich vrecku nachádzam kúsok žltej látky, ktorá mi okamžite udrie do očí. Priložím si ju k nosu a plným dúškom nasajem vanilkovú vôňu. Úplne som na ňu zabudla, ale aróma sa za ten čas ešte nestratila. Šla som vtedy lesom, kde mojou úlohou bolo prejsť sa cestičkou a zapájať zmysli na rôznych stanoviskách. Bol to plánovaný zámer, no prekvapivo funkčný. Cítila som, ako som úplne sama, ale nie osamelá. Bola som v spojení s prírodou, vetrom v korunách stromov a vtáčím pospevovaním. Aj ten najmenší zabudnutý suvenír má v správnej chvíli silu ponoriť ma späť do minulosti. Nemala by som na ňu toľko myslieť a strácať sa v nej, no práve to je na žehlení najkrajšie.

Spolu s bielizňou sa usporadúvajú aj moje vlastné myšlienky a spomienky. Vyrovnávam ich, skladám, mažem to, čo ma kriví až do súčasnosti. Vyžehlená látka je horúca, pripomína mi vrúcne dotyky a teplo ľudského srdca. Presne toho, ktoré aj ja sama vkladám do každého centimetra štvorcového látky.

Vkladám ho do seba, aby som mala, čo nosiť nasledujúce dni, no túžim ľúbiť viac, žehliť a vyrovnávať košele aj niekoho iného. Možno ešte starostlivejšie, ako to robím pri svojich vlastných odevoch. Predsa čo krajšie môže oblečenie pripomínať, než milovanú osobu?