Zem

Bosé nohy sa zabárajú do hliny,
studené prsty objalo blato,
čaro je ukryté uprostred doliny,
počúvať jej echá stojí vždy za to.

Koryto rieky je vymleté časom,
no skala si pamätá viac ako druhí,
to, čo jej pošepol vetrík aj s mrazom,
sa do nej vtesalo ako letokruhy.

Bude tam dlho uprostred lesa,
voda ju tvaruje veľmi pomaly,
stojí tam ticho a nehýbe sa,
ostré hrany sa menia na ovály.

Raz aj tá najtvrdšia skala spadne,
rozpadne sa, prepadne,
ocitne sa celkom na dne,
ponorí sa do zeme.

Do tej zeme, do tej pôdy,
ktorá už nemá žiadnych svedkov,
ktorá do seba vsiakla tony vody,
a vsiakla krv našich predkov.

Tých, ktorí padli na bojovom poli,
ktorí dreli na svojej i pánskej roli,
ktorí žili život, aby my sme mohli náš,
takéhoto pôvodu si váž.

Stačí iba trocha hrudky,
voda a slnečné lúče,
vyrastú z nej nezábudky,
vyrastú z nej slnečnice.

Toľká krása z toľkej ponurosti,
veď príroda nikdy nedrieme,
nabaží sa svojej vlastnej tvorivosti,
a čo si požičala – vráti do zeme.