Keď všetci spia

Na hrane počutia mám tiché zdanie,
že niečo šuští, niečo šepká,
z parapety žblnkne kvapka,
chrobáky hryzú tunely v stene.

Všade okolo je čierno-čierna tma,
neviem, či oči otvorené mám,
pásik cez žalúzie stále sa mení,
kým ich nie je toľko, koľko vo väzení.

Na stolíku pohár s vodou bez chuti,
krajec chleba odlomený v pol,
ostala mi na perách trpká soľ
rozpúšťajúc sa v napätí.

Vôňa kvetov v sladkastom vánku,
ružový parfém do navečnosť spánku,
železná krv pre nádych krátky,
zápach zatuchnutej látky.

Mráz a zimomriavky idú od dverí,
už nehrejú mi líca teplé sviece,
hmatám hnisavé bradavice,
dotýkam sa tváre príšery.