Kto sme

Na občianskom svieti osemnásť,
ale sme iba deti,
ktoré sa hľadajú a túžia rásť,
kým im čas neuletí.

Rozmýšľam nad zmyslom svojho bytia,
učím sa priznať si svoje viny,
chcem bývať vo vlastnom a užiť si žitia,
no ledva viem uvariť cestoviny.

Máme svoje chyby, svoje jazvy,
sme popísaní stránkami z minulosti,
dávame im krivolaké názvy,
a potom ich krčíme od bolesti.

Nech nezničí nás to, ako sa správam,
keď svoj obraz hľadám v tebe,
v stopách, ktoré ti zanechávam,
aby som rozumela sebe.

Som ako tetovanie na tvojej koži,
tak ako to, čo si ty vo mne zanechal,
a až keď sa ukáže obrázok tŕňov a ruží,
pochopím aký vplyv môj počin mal.

To, čo sa odzrkadlí na tvojej tvári,
to aký budeš potom, napokon,
si ako polievka, ktorá sa ešte varí,
no ukáže mňa, akým som človekom.

Nie som síce dokonalá,
no budem sa snažiť,
pri tebe aby som stála,
slová budem vážiť.

Lebo len ty ma vidíš inak ako ostatní,
pre teba nie som navyše hráč,
zložitá kniha bez strany,
alebo kvantový počítač.

Vieš ako veľmi a tuho ľúbim,
aké malé a krehké srdce sa skrýva v brnení,
vieš, že vždy splním, keď niečo sľúbim,
a ako sa chránim pred ďalším zranením.

Našťastie sme dušou iba deti,
hádam máme ešte čas sa nájsť,
hádam nám život rýchlo neuletí,
a budeme mať náš priestor rásť,
aj keď už nebudeme mať osemnásť.