Nekonečno

Príbehy, to o nich sa hovorí,
o chodníkoch, ktorými kráčame,
o tom, keď láska zahorí,
a naše cesty navzájom stáčame.

A to všetko stratí sa preč,
sme len malá, malilinká iskra.
Prameň života, len pekne teč,
ešte si mladá vodička bystrá.

Hľadím na hviezdy, ktorým žiara nekončí,
sú tak ďaleko a zdajú sa večné,
slzy sa mi tisnú do očí,
kiež by aspoň tie boli nekonečné.

A či tie naše príbehy tiež sa raz stratia,
upadnú do útrob čiernych dier,
či plamienky života na jar sa vrátia,
a s vánkom prinesú nový mier.

A keď raz sa to všetko pominie,
nezostane po mne ani prach,
nebude nikto, kto si spomenie,
iba čas, ktorý bol raz môj vrah.

Hádam aspoň momenty sú navždy,
že dejú sa stále dookola,
každú sekundu sa odohráva každý,
a ja som práve v tom, kde ma láska volá.

Že som práve tam, kde som zhorela v objatí,
kde sme sa vliali ako rieka do rieky,
a ja som bola kráľovnou miestnych labutí,
ktoré zabudli, čo sú to náreky.

Nie je možné, že by to už pravda nebola,
zatiaľ to musí byť preč len dočasne,
vrátim zas a znova dokola,
až kým naše svetlo úplne nezhasne.

A potom, keby sa aj celý matrix rozpadol,
vesmír vybuchol, či stuhol v jeden tvar,
nežila som, či žila len na pol,
chcela by som vidieť zas tvoju tvár.

Keby moje srdce začne krvácať,
bude zo mňa hlina, kvet, či pláň,
aj keby sa musím v hrobe obracať,
opätovne nájdem tvoju teplú dlaň.

A budem žiť tie chvíle,
veď nehráme preteky,
zamrznime v sile
a ostaňme naveky.

Nevadí byť naivný,
nevadí byť klišé,
viem, že vesmír neúnavne,
tie príbehy píše.