Poď domov dieťa

Uprostred ulice ostala stáť,
nevie kam ísť, je ranená,
okolo chodia ramená,
no na žiadnom sa nedá vyplakať.

Sú zakryté kôrou kamenia,
prestali dúfať, prestali sa tešiť,
už sa iba snažia nejako prežiť,
a svoj pohľad len tak nezmenia.

Kto? Kto ublížil tým deťom?
Ktoré sa iba hrali,
bývali z nich princezné a králi,
snívali, že spravia veľké veci,
pre každého človeka mali miesto v srdci.

Kde sú tie deti, teraz, keď ich treba?
Ich nápady pre lepší svet,
návod, ako kráčať vpred.
Poviem ti,
sú v nás,
vrátane mňa a teba.

Poď domov dieťa, domov sa vráť,
nechaj tvoje slzy roztopiť tie skaly,
už sú preč tie časy, kedy sme sa báli,
už nemusíš osamote stáť.

Nenechaj si nahovoriť hlúposti,
to, čo ti vzali, to "hlúpe a hravé",
bolo to dôležité, jediné a pravé,
tak sa neboj svojej vlastnej detskosti.

Zapálim krb a uvarím ti čaj,
budeme sa pozerať, ako drevo horí,
ako sa pália tvoje nočné mory,
lebo zajtrajšok bude pripomínať raj.