Pošta

Na ulici stoja poštové schránky,
obsahujú len meno a adresu,
sú ako trezor držiaci stránky,
ktoré tam prichádzajú čas od času.

V meste žije poštár, čo zasiela noviny,
výhražné i milostné odkazy,
letáky a pozvania rodiny,
zásielka vždy načas dorazí.

Je to tak už odjakživa dané,
tváriť sa, že niektoré neprišli,
deliť listy na chcené a nevyžiadané,
vrátiť ich na poštu, aby preč odišli.

Možno aj dúfať, že sa tam stratia,
zakopať ich do svojej záhrady,
no skúsenosť vraví, že vždy sa raz vrátia,
ešte sme nerozlúskli niektoré záhady.

No keby sme otvorili poštový box,
ľubovoľného bežného domu,
objavili by sme zvláštny paradox,
je iba ťažké uveriť tomu.

Aké sú niektoré schránky plné,
nikto ich nevybral celé storočia,
listy pribúdajú luna po lune,
váhy slov sa jedného dňa zúročia.

Občas dokonca uvidíte suseda,
ktorý neznesie určitú kritiku,
preto si píše listy sám pre seba,
vykonáva tak osvedčenú praktiku.

Sem-tam sa pár listov prečíta,
zopár odošle a vybaví,
niekedy je schránka rozbitá,
márne čakáme, že poštár ju opraví.

Listov na čítanie je večne dosť,
ale zdieľa sa len veľmi malé množstvo,
schránka je ultra-intímna záležitosť,
pre niekoho vyslovene božstvo.

No dá sa to vysvetliť veľmi prakticky,
že schránka ja ako človek samotný,
listy sú myšlienky zaseknuté navždycky,
a poštár – život skúsený a gramotný.