Stoj

Červené oči, na rukách mozole,
hlava váži tristo kíl,
ako je vyvalená na stole.
Kedy si len naposledy žil?

Deň po dni, z nohy na nohu,
chrbát ešte o kameň viac udrží,
musím svetu ukázať iba odvahu,
aby mi uverili moje lži.

Prejaviť slabosť je poníženie,
preto urobím ešte jeden krok,
kvôli rodine, kvôli žene,
nevidia, ako kráčam po klinoch.

Po tej míli, ešte jednu míľu,
prestávka sa v takej chvíli nestáva,
pretože potrebujem, potrebujem silu,
ale prichádza na mňa únava.

Zastav sa, zastav sa a stoj,
telo potrebuje oddych,
ty predsa nie si žiaden stroj,
tak sprav hlboký nádych.

Stoj, alebo si sadni,
prosím ťa, hlavne neodpadni.
Nedej sa, nechaj život aby sa dial,
aby okolo teba iba obiehal.

Počúvaj aký má zvuk, ako chutí,
nechaj jeho vlny olízať ti lýtka,
nevadí ak sa hrad z piesku občas zrúti,
nezáleží, či je voda hlboká, či plytká.

Deje sa okolo teba, ako ty sa deješ v ňom,
ale nemýľ si pojmy, ty nie si on,
nestrácaj sa zbytočne v dlhom názvosloví,
teraz si pospi, zajtra zobuď sa ako nový.