Zobúdzanka

Lúčna víla ti odtrhla záclony,
zahalila sa do nich ani do šiat,
ľahké sťa vánok padli akurát,
a biely závoj sa o viečka zachytil.

Steny izby zlatajú po slnečnom lúči,
chcel by poznať farbu tvojich krásnych očí,
cítiš jeho teplo, ako postupne tlá,
bozkáva tvoje bosé chodidlá.

Fragmenty Slnka na citlivej koži,
v mihalniciach zapletená svietivá niť,
snaží sa spáča sladkého zobudiť,
aby s úsmevom rána konečne žil.

Víla ti spieva, láka ťa do sveta,
Slnko jej cez šaty liečivo presvitá,
otvor sa, otvor sa ospalý púčik,
obloha sa dvíha a víla sa lúči.