Nie je deň,
ale nie je ani noc,
oblaky sa menia na jahodovú cukrovú vatu,
do perín objímajú oblohu zo zamatu,
dvíha sa ružový tieň.

Kiež by si len mohol byť tu pri mne,
nemusela by som písať sloh,
stačilo by rukou prejsť mi po vlasoch,
nebolo by treba slová iné.

Sme len ten najsladší sen,
držíme si v srdci útržky nás,
vyblednuté riadky stratených fráz,
cez každý jeden bytostný vnem.

Je len ťažké nájsť všetky tie slová,
čo popisujú ráno v objatí,
objatí lásky, ktorá sa nestratí,
že som sa zamilovala, zamilovala znova:

Sedíme pri vysokom okne,
opierame sa o trám na rohu,
hľadíme na nočnú oblohu,
možno sa nás svojím závojom dotkne.

Delí nás priestor, delí nás čas,
máš iné črty v tvári,
iné zvyky, vravy,
kedy len uvidím ťa zas?

Stojím na kopci, na zelenej lúke,
obálku pre teba držím v pravej ruke,
vietor fučí a duní ako bubny,
prosím, môj drahý, nikdy nezabudni.

Počúvam, ako tečie pokojná riečka,
na chvíľu budem nečinná,
lebo prichádza doba liečenia,
ako zatváram svoje viečka.

Mrholí a vraciam sa domov,
lenže to nie je doma bez teba,
klamem, ak poviem, že mi nechýba,
tvoj pohľad s iskričkou hravou.

Vytáčam číslo, nech zvoní, zvoní,
heslo od tvojho hlasu,
lebo génius vynašiel telefóny,
a doprial nám viacej času.