Upršané ráno, upršaný deň,
no dnes sa v ňom nenájdem,
stratím sa v kvapkách,
ako vymytá farba,
roztopená,
olejomaľba.

Lúčna víla ti odtrhla záclony,
zahalila sa do nich ani do šiat,
ľahké sťa vánok padli akurát,
a biely závoj sa o viečka zachytil.

Váha celej čiernej noci,
posadila sa ti na viečka,
neváha, neotáľa, nepočká,
iba sa ťa pomaličky zmocní.

Dnes uspáva ma koncert žabí,
zobúdza spev vtáčikov,
ako sa to v knihách vraví,
svet je plný zázrakov.

Papierové lupene šteklia mi nos,
červené ani rumenec,
hravé ako mládenec,
voňavé sťa letný bozk.

Možnože dýchať znamená žiť,
možno vidieť znamená oči zažmúriť,
možno vnímať znamená byť teraz a tu,
možnože aj čierna má širokú paletu.

Práve o tebe sa mi dnes písať chcelo,
o zázraku vo vývoji,
o vesmíre v tvojej krvi,
ako je tvoja bytosť umelecké dielo.

Bosé nohy sa zabárajú do hliny,
studené prsty objalo blato,
čaro je ukryté uprostred doliny,
počúvať jej echá stojí vždy za to.

Obúvam si sýto-žlté gumáky,
zamykám za sebou bráničku,
v predpovedi hlásili pozor na mláky,
asi dnes vynechám rannú rozcvičku.

Srdce z ľadu sa konečne topí,
úsmev zdobí zvráskanú tvár,
miznú tie najtuhšie snehové stopy,
prichádza radosť, prichádza jar.