Červené oči, na rukách mozole,
hlava váži tristo kíl,
ako je vyvalená na stole.
Kedy si len naposledy žil?

Uprostred ulice ostala stáť,
nevie kam ísť, je ranená,
okolo chodia ramená,
no na žiadnom sa nedá vyplakať.

Na občianskom svieti osemnásť,
ale sme iba deti,
ktoré sa hľadajú a túžia rásť,
kým im čas neuletí.

A pýtam sa ťa, či tento svet stal sa osamelým,

Ľudia sú komplikované bytosti,
zlepené puzzle z rôznych obrázkov,
výsledok svojej tajnej minulosti,
zavretí v klietke bez okov.