Pozeráš na mňa bielymi očami,
bielymi ako prázdna stena,
iba bielou maľovaná,
biela, ktorá kričí z tmy.

Do vlastného tieňa uzavretí,
farbami a tvarmi splývajú,
vidíme iba ich siluety,
bez žiadneho ďalšieho údaju.

Zhasli všetky svetlá,
na nebi ma víta nov,
ducha samej seba som stretla,
skrz zaprášený lapač snov.

Bolo správne, že sa to stalo?
Nevyhnutné z hľadiska osudu,
možno také momenty už nebudú,
a možno takých vôbec nebude málo.

Mier. V tichu duše som našla mier,
kde myšlienky plynú, ale nie sú mnou,
kde emócie miznú s tmou,
a jednoduché bytie mi udáva smer.

Na ulici stoja poštové schránky,
obsahujú len meno a adresu,
sú ako trezor držiaci stránky,
ktoré tam prichádzajú čas od času.

Stratené sny, zlomené kosti,
schúlené pod perinou,
životom zdrvené osobnosti,
s dušičkou nevinnou.

Červené oči, na rukách mozole,
hlava váži tristo kíl,
ako je vyvalená na stole.
Kedy si len naposledy žil?

Uprostred ulice ostala stáť,
nevie kam ísť, je ranená,
okolo chodia ramená,
no na žiadnom sa nedá vyplakať.

Na občianskom svieti osemnásť,
ale sme iba deti,
ktoré sa hľadajú a túžia rásť,
kým im čas neuletí.